5 dôkazov, že naše školstvo je zúfalo ľavohemisférové

Najskôr dovoľte rýchle zopakovanie učiva zo základky – učili sme sa, že náš mozog sa skladá z dvoch rovnakých polovíc – hemisfér. A možno si spomeniete, že nie sú úplne rovnaké, lebo každá z nich zodpovedá za iné funkcie. Ľavá strana mozgu je logická a analytická, zatiaľ čo pravá hemisféra je intuitívna a interpretuje emócie. Je to zjednodušené vysvetlenie (v škole sa to často stáva), no treba pripomenúť, že naše hemisféry sú síce prepojené a spolupracujú, ale v určitých prípadoch môže jedna či druhá dominovať.

Žijeme v ére ľavohemisférovej?

Áno. Prvá súvislosť je prozaická – v našej populácii prevažujú praváci (a pravú časť tela predsa riadi ľavá hemisféra). Žijeme v záľahe informácií a tie spracováva prevažne ľavá časť mozgu (a samozrejme aj naše informačné technológie). Všetko sa analyzuje, posudzuje, dôležité sú kvantitatívne ukazovatele, tabuľky. Takzvané znalostné profesie majú zelenú: počítačoví odborníci, programátori, obchodníci, manažéri, právnici. Patrí sa byť zaneprázdnený, podávať vysoký výkon v krátkom čase.

Za čo môže školstvo

Našu dobu hrdo nazývame infovekom a rýchlo meniaci sa ministri školstva sa oháňajú frázami, ako budujeme znalostnú spoločnosť, pričom je už pár rokov jasné, že množstvo informácií nás nespasí. Ani počítače, tablety či interaktívne tabule. Pre západnú civilizáciu nastupuje doba – nazvime ju koncepčná, ktorá nepotrebuje len všeobecne vzdelaných absolventov, ktorí nie sú schopní samostatne myslieť, nieto byť kreatívnymi, flexibilnými, mať vlastný názor a nebáť sa zariskovať novými nápadmi. Ale kde má naša mladá generácia získať tieto predpoklady, keď školstvo máme na úrovni 19. storočia a pridlho sme si pestovali ilúziu, že je kvalitné? Tu je minimálne 5 dôkazov, že školstvo stagnuje pod nadvládou ľavej hemisféry.

1/ Strašiaci: matika a gramatika!

 Už na základných školách sa dávajú do popredia učebné predmety s prevahou racionálneho a analytického myslenia. Matematika a gramatika – to sú hlavné piliere, na ktorých stojí naša škola. Neskôr aj prírodovedné a technické predmety majú svoju váhu, no humanitné sa považujú za menejcenné.

Pritom z matematiky sme urobili pre väčšinu decák strašidlo a slovenskú gramatiku a jej pravidlá prakticky ovláda čoraz menej populácie, rovnako ako elementárnu matematiku v praxi (bez kalkulačky).

Problém vidím v tom, že priskoro začíname s analytickým rozoberaním nášho materinského jazyka na abstraktné časti ako podmet, prísudok atď., skloňujeme, ohýbame a všakovako narábame s jazykom. Nie je čas na jeho prirodzené používanie a kultivovanie, zvŕtanie komunikačných zručností, tvorenie či hru.

Obsah školskej povinnej literatúry je na hony vzdialený skutočnému záujmu mládeže, takže sa čítanie stáva ďalším balvanom namiesto prirodzeného záujmu a láske ku knihám. Žiaci dostávajú hotové informácie, o čom je tzv. hlavná myšlienka diela, lebo je málo času na dialóg, aby si literárne dielo precítili, hľadali a tvorili si vlastný názor (s pomocou pravej hemisféry). Aj s možnosťou nezdieľať ten väčšinový, alebo robiť chyby.

 

2/ Vychovávame kultúrnych analfabetov.

Že preháňam? Súvisí to s prvým bodom, ale rada by som problém vypichla osobitne. Na štátnych školách sa stále viac okliešťujú a splošťujú tzv. výchovy – hudobná, výtvarná či dramatická (ak vôbec je?) tak, že snáď s výnimkou telesnej ich môže učiť aj školník. Na druhom stupni napr. zostali chabé jednohodinovky výtvarnej výchovy, no aj tie sa zväčša nahrádzajú doučovaním matematiky a slovenčiny, veď hrozia monitory!

V posledných desaťročiach sa hudobná, výtvarná, estetická či pracovná výchova dostali na skutočný okraj záujmu školského vzdelávania. Pritom ani tak nejde o potrebu výtvarných zručností, ako skôr pestovanie jemnej motoriky a schopnosti ručnej práce, ktorá rapídne klesá. Nevychovávame kultúrnu populáciu, oproti európskym štátom je u nás nepomer v aktívnom prijímaní umenia, veď galérie zívajú prázdnotou. Aj v médiách sa bežne zamieňa kultúra so zábavou. Skutočne nám rastie generácia kultúrnych ignorantov, čo bude mať negatívny dopad na širšie sféry spoločnosti.

  

3/ Vyžadujú sa fakty, učivo sa memoruje, testuje, monitoruje…

 Žiaci a študenti sa učia veľmi pasívne, chýbajú už len pomyselné lieviky. Z reformy na reformu sa zvyšuje množstvo učebnej látky, žiaci sú priam zavalení informáciami. Pritom vieme, že ľudský mozog sa bráni preťaženiu selektovaním a zabúdaním. Menej by bolo určite viac!

Staršie ročníky si zväčša aktívne omnoho viac pamätajú, čo sa naučili v škole (vrátane základnej), ba dokonca to vedia aj prakticky využiť. A to je ďalší kameň úrazu: žiaci a študenti  nevedia učivo dávať do súvislostí a používať ho v bežnom živote. Nepamätajú si aj dôležité údaje, ktoré sa učili pred polrokom, tobôž pred dvoma rokmi, uchovajú si ho ledva do písomky!

4/ Od jedna po päť 

 Je to tým, že dnešnej mladej generácii chýba hlbšia motivácia pri učení. Neprítomnosť pravohemisférových kvalít – teda osobného zaujatia, emócií, nadšenia a hlavne zmysluplnosti spôsobuje, že z prváčika, ktorý nedočkavo s radosťou nastúpil do školy, sa po mesiaci-dvoch stáva na celé školopovinné roky trpiteľ uväznený v lavici na tvrdej stoličke. Žiak sa bojí robiť chyby, lebo tie sa trestajú učiteľovou negatívnou poznámkou, známky sú strašiakom nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Stupnica piatich známok má byť odmenou aj bičom pre deti, ktoré čoskoro strácajú svoju vrodenú túžbu po spoznávaní a učení. Prestanú si veriť a znížené sebavedomie alebo naopak vzdor sú spúšťačmi problémov inak normálnych detí.

5/  Nebojme sa alternatív

Niekedy to vyzerá, že mnohí učitelia by asi najviac ocenili lieviky, ktorými nalejú do hláv žiačikov čo najviac učiva. Frontálny spôsob vyučovania, kedy učiteľ rozpráva a žiaci pasívne počúvajú, doma sa učivo naučia naspamäť a potom ho memorujú, už je dávno zastaralý, o tom niet pochýb. Ani učiace stroje a počítače, ktoré nachvíľu spustili boom „tablety-zácie“ nášho školstva sa neukázali ako spása.

Už dávnejšie fungujú v zahraničí alternatívy – školy montessori, waldorfská pedagogika a iné. U nás sú to čierne ovce, alebo naopak – módne smery, elitné súkromné školy, ktoré vzdelávajú menšinu detí. Kedy si dovolíme pripustiť, že deti v školských laviciach nie sú rovnaké. Že každé je individuálna osobnosť a preto majú rôzne spôsoby prijímania a pamätania nových poznatkov. Že menej učebníc a informácií môže znamenať viac.

To je len v skratke načrtnutý obraz „ľavoriadenej“ spoločnosti, ktorá však dorazila do slepej uličky, takže je načase zaradiť spiatočku a vybrať sa – nie však zase extrémne –smerom doprava, ale k rovnováhe.

Autorka: Pawla Šoltisová